Gitara je jedným z najpopulárnejších nástrojov na svete. Má dlhú a zaujímavú históriu, ktorá siaha až do 12. storočia. Gitara existuje už stáročia, ale až v 20. storočí sa tento jednoduchý, ale elegantný nástroj stal ústrednou súčasťou modernej histórie.
Prečo?
Nuž preto, že zatiaľ čo iné nástroje, ako napríklad klavír alebo husle, sa môže naučiť hrať každý človek bez ohľadu na to, či má vycibrený hudobný sluch. To, čo niekoho prinúti vziať do ruky svoju elektrickú gitaru zo stojana, závisí výlučne od toho, koľko času strávi počúvaním (a hraním) rokenrolu!
V tomto príspevku sa budeme zaoberať pôvodom gitary a jej vývojom v priebehu rokov. Pozrieme sa aj na niektorých slávnych gitaristov a ich prínos pre tento nástroj. Ak sa teda zaujímate o gitary alebo sa o nich len chcete dozvedieť viac, čítajte ďalej!
Čo znamená slovo „gitara“? Gitara je hudobný nástroj, ktorý vznikol v Španielsku. Jej základom bol arabský hudobný nástroj nazývaný qīṯāra. Gitaru potom prevzali Rimania a stala sa známou ako cithara. Z cithary sa nakoniec vyvinula súčasná gitara.
Skorá história gitary
Akustická gitara je staroveký hudobný nástroj, ktorý pochádza z obdobia Uruku z obdobia 3500 až 3200 pred n. l. Prvýkrát bola vyrytá na malom okrúhlom valci objavenom v Mezopotámii. Túto rytinu odvtedy získal Dr. Dominique Collon a nachádza sa v Britskom múzeu v Londýne.
Rytina z oblasti Mezopotámie v Iraku zobrazuje ženu hrajúcu na úd – bezpražcovú strunovú lutnu s krátkym krkom, ktorá bola v tom čase populárna v arabskej kultúre.
Dávne začiatky
Prvé nástroje podobné gitare vznikli v starovekom Egypte a datujú sa do roku 1500 pred Kristom. Tieto prvé prototypy boli bezpražcové lutny s tromi strunami a dlhým krkom, ktoré vlastnili dvorní speváci ako Ḥar-Mosě, ktorí vystupovali pre kráľovné ako Hatšepsut z Téb. Tento posvätný staroveký artefakt môžete vidieť aj dnes – je vystavený v Archeologickom múzeu v Káhire!
Staré Grécko a Rímska ríša
Predpokladá sa, že slovo „gitara“ pochádza zo starogréckeho slova „kithara“ a tento nástroj má s lárou veľa spoločných znakov. Starogrécka kithara a lýra mali vo všeobecnosti 7 strún – pre starých Grékov predstavovala hudba harmóniu vesmíru, a preto pre nich malo číslo 7 duchovný význam – mohlo pre nich predstavovať sedem nebeských sfér.
Kitharu tvorilo drevené telo zvyčajne s plochou základňou. Mala drevenú rezonančnú dosku a jej telo tvorili dve dosky spojené rebrami. Hudobník tento nástroj držal vo vzpriamenej polohe, pričom pravou rukou zvyčajne brnkal trsátkom po strunách.
Na kithare zvyčajne hrali profesionálni hudobníci a do konca 7. storočia pred n. l. sa stala základom gréckych verejných vystúpení. Zohrala tiež rozhodujúcu úlohu pri vzniku lutny (ktorej sa budeme venovať neskôr).
Okolo roku 40 n. l. vstúpili Rimania do Španielska (Andalúzie) a priniesli so sebou aj kitharu. Odvtedy sa kithara stala synonymom západoeurópskej kultúry. Jej popularita rýchlo vzrástla medzi inými európskymi kultúrami, napríklad francúzskou alebo talianskou.
Predkovia v histórii gitary
Lutna
Lutna je starobylý hudobný nástroj, ktorý existoval už niekoľko storočí predtým, ako sa dostal do európskej kultúry. Je to najstarší brnkací nástroj. Prvá verzia tohto populárneho zariadenia podobného gitare pochádza z Egypta. Jej názov vzišiel zo spojenia arabského slova `ūd (عود) (drevo) a španielskeho názvu „laud“.
Struny lutny sa v minulosti vyrábali zo zvieracích čriev, zvyčajne z tenkých čriev oviec (niekedy v kombinácii s kovom). Črevo je autentickejšie než moderné náhrady z nylonu, avšak je náchylnejšie na nestabilitu výšky tónu v dôsledku zmien vlhkosti.
Lutna sa stala veľmi populárnou počas celého stredoveku. O niekoľko sto rokov neskôr sa stala inšpiráciou pre vihuelu – nástroj, ktorý pomohol vyvinúť akustickú gitaru.
Vihuela je strunový nástroj z 15. a 16. storočia, ktorý sa používal najmä v Španielsku a Portugalsku. Jej zvuk je jemný a mäkký, vďaka čomu je ideálna pre renesančnú a barokovú hudbu.
Úd
Ako už určite viete, v slovenčine má slovo úd aj iný význam. Úd ako nástroj pochádza z arabského výrazu العود (al-ʿūd) a označuje tenký kus dreva podobný tvaru slamy.
Úd je strunový nástroj, ktorý sa bežne používa v hudbe Blízkeho východu. Má dlhý krk a okrúhle telo a zvyčajne sa naň hrá trsátkom. Považuje sa za jeden z najstarších strunových nástrojov na svete a predpokladá sa, že vznikol v starovekej Mezopotámii.
Maurský úd bol takisto popredným nástrojom v histórii španielskej hudby a spoločne s arabským štýlom hrania ovplyvnil stredovekú hudbu a aj samotný vývin gitár.
Ako sa úd rozšíril až do Španielska?
Maurovia vtrhli do južného Španielska v roku 711 n. l. (čo znamenalo začiatok Maurskej invázie) s vlastnými strunovými nástrojmi – medzi nimi aj s údmi, ktoré neskôr ovplyvnili dokonca aj Mozarta. Európania pridali na úd pražce a nazvali ho lutna.
Prvá gitara
Dve renesančné gitary zobrazené na ilustráciách nemeckého Heidelberského tanca smrti pochádzajú z roku 1488. Kniha obsahuje 38 ilustrácií neznámeho umelca, z ktorých každá znázorňuje smrť držiacu hudobné nástroje, ako sú lutna alebo vielle (husle francúzskeho typu). Sú medzi nimi aj ilustrácie s gitarami, čím sa potvrdzuje existencia tohto nástroja v roku 1488. Riadne sa však objaví až v 16. storočí.
Vihuela
Približne v tomto období sa do popredia začal dostávať španielsky strunový nástroj s pražcami, ktorý mal päť alebo šesť zdvojených strún. Tento nástroj sa nazýval vihuela – alebo vihuela de mano – a bol v podstate plochou verziou lutny.
Prvýkrát sa dostala do popredia v Aragónskom kráľovstve na severovýchode Pyrenejského polostrova a hrala na nej predovšetkým aristokracia. Podobne ako veľká gitara mala šesť alebo sedem dvojitých strún. Bola ladená podobne ako lutna a bola najstarším strunovým nástrojom, ktorý priamo nadväzoval na modernú akustickú gitaru.
Prvé gitary sa vyrábali so štyrmi strunami. V 16. storočí sa však začali používať gitary s piatimi strunami. Tieto rané gitary sa od modernej gitary výrazne líšili, pretože mali oveľa širší krk a telo. Hralo sa na ne aj trsátkom.
Vihuela mala tri podoby:
- Vihuela de mano: hranie prstami
- Vihuela de penola: hranie brnkadlom (trsátkom)
- Vihuela de arco: hranie sláčikom. Podobá sa dnešným husliam a nazýva sa aj ako vielle.
Na vihuele sa bežne hralo v Španielsku, Portugalsku a Taliansku a vrchol svojej popularity dosiahla v polovici a na konci 16. storočia. Na konci renesancie sa lutny vyvinuli tak, že mali až 20 alebo 30 strún. Pomaly však vyšli z módy a v Španielsku sa okolo 15. a 16. storočia začali objavovať strunové nástroje so zakrivenou siluetou modernej gitary. Vyvinula sa však do podoby barokovej gitary – a krátko na to aj klasickej gitary (v angličtine označená ako classical guitar, u nás sa označuje ako španielka).
Klasické obdobie
Gitara je už po stáročia ikonickým hudobným nástrojom. Obdobie klasicizmu v rokoch 1600 – 1750 bolo akýmsi zlatým vekom, pričom v tomto období boli bežné 5-strunové gitary a obdobie baroka v rokoch 1725 – 1810, keď sa od nich upustilo v prospech 6-strunových variantov gitár.
Obdobie klasicistickej hudby bolo pre gitaristov vzrušujúcim obdobím. V rokoch 1730 až 1820 sa v Španielsku dostala do popredia nová generácia hudobníkov, ktorá zanechala v histórii stopu v podobe revolučných výkonov, ktoré sa neskôr stali klasikou – predovšetkým výkony Dionisia Aguada y Garcíu alebo Fernanda Sora (okrem iných). Obaja boli priatelia a spopularizovali používanie nechtov pri hre na gitare. Aguado dokonca vynašiel nový doplnok na držanie gitary podobný podstavcu – tzv. „tripodison“, čo umožňovalo hráčom na strunové nástroje držať melodické tóny, zatiaľ čo menili tóniny.
Aguado a Sor boli hudobnými zázrakmi, ktorí nanovo definovali úlohu gitary v modernej hudbe. Aguado bol zanieteným študentom a dlhé roky sa venoval štúdiu hry na gitare. V jeho hudobných aj konštrukčných aspektoch vyniká tým, že bol takým intenzívnym bádateľom prstokladových techník, že ešte pred vydaním svojej knihy „Škola hry na gitare“ v rokoch 1825-26 Aguado vymyslel šesť rôznych otvorov prítomných v spodnej časti kobylky, ktoré pomáhali udržiavať struny pri hraní tónov basového registra nižšieho ako bežného rozsahu.
Zdroj: en.wikipedia.org
Sor bol známy svojím neortodoxným štýlom hry – na rozdiel od svojich kolegov zriedka používal prstenník pravej ruky. Namiesto toho používal palec, ukazovák a prostredník pravej ruky. Sor skomponoval aj množstvo úprav pre operu, orchester a balet. Bol všeobecne považovaný za najlepšieho gitaristu obdobia klasicizmu, zomrel v roku 1839. Niečo vyše 10 rokov po jeho smrti došlo ku kľúčovému prelomu, ktorý navždy zmenil hudbu.
Zdroj: en.wikipedia.org
Prvá moderná gitara v histórii
Hoci nie je taký známy ako niektorí iní hudobníci, Antonio de Torres Jurado je ďalšou zásadnou postavou v histórii gitary. Bol majiteľom gitarového obchodu v Seville, kde staval vlastné gitary. V polovici 19. storočia začal vytvárať gitaru, z ktorej vznikli všetky moderné gitary. Jeho nástroje boli menšie ako dnešné šesťstrunové gitary, ale vyzerali veľmi podobne. Bol zručným lutnistom a jeho práca pomohla formovať zvuk gitary, ako ho poznáme dnes.
Aké zmeny na gitare urobil?
- Zväčšil telo gitary, aby zvýšil jej objem.
- Použil ľahšie, tenšie a väčšie rezonančné dosky, ktoré boli klenuté.
- Vynašiel systém vejárovito umiestnených výstuh. Výstuhy sa používajú dodnes na zvýšenie kvality zvuku.
Ako drevené výstuhy fungujú? Výstuž vnútorne podopiera a spevňuje zadnú časť gitary, luby (rezonančnú dosku), vrchnú dosku a tiež spevňuje kľúčové body v okolí miesta, kde sa struny stretávajú s pražcami, aby sa dosiahla vyššia odolnosť.
Zdroj: http://www.orfeomagazine.fr/documents/Soundboards_DF.pdf
Hoci sa mu v tom čase nedostalo takého uznania, aké by si zaslúžil, jeho práca mala trvalý vplyv na svet hudby. Vďaka svojej inovatívnosti a podnikavosti je Torres považovaný za najvýznamnejšieho vynálezcu v histórii akustickej gitary.
Andres Segovia Torres bol svetoznámy španielsky gitarista, ktorý prevzal klasickú gitaru vytvorenú Antoniom Torresom a presadil ju ako koncertný nástroj. Segovia sa narodil v roku 1893 v meste Linares v andalúzskom Jaéne a na gitare začal hrať v siedmich rokoch. Segovia prvýkrát profesionálne vystúpil v roku 1917 v Madride.
Počas svojej kariéry veľa koncertoval v Európe, Južnej Amerike a Spojených štátoch. Segovia transkriboval ranú polyfonickú hudbu a vytvoril komplexné hudobné kompozície, ktoré dnes považujeme za „klasickú“ gitarovú hudbu. Zomrel v roku 1987 vo veku 94 rokov. Jeho odkaz naďalej ovplyvňuje klasických gitaristov na celom svete.
Ďalším významným gitarovým inovátorom z obdobia romantizmu je Christian Frederick Martin. Je známy najmä vďaka založeniu spoločnosti C. F. Martin & Company, poprednej newyorskej firmy na výrobu gitár, ktorá funguje aj po šiestich generáciách.
Martin, Američan nemeckého pôvodu, založil spoločnosť C.F. Martin & Company v roku 1833. Približne o desať rokov neskôr, v rokoch 1842 až 1843, vytvoril gitaru, ktorá sa považuje za prvú gitaru s X-výstuhou na svete .
V tom čase sa používali moderné oceľové struny, no spôsobovali, že španielske modely s vejárovitou výstuhou v Torresovom štýle boli príliš namáhané
Táto metóda Xovej výstuže mala pomôcť odolávať napätiu vytváranému oceľovými strunami, ktoré sa nakoniec stali významným prvkom akustickej gitary na začiatku 20. storočia.
Napäté oceľové struny mali za následok aj odlišný štýl hry, pri ktorom sa používalo trsátko. To zásadne zmenilo typ hudby, ktorú bolo možné na nástrojoch s oceľovými strunami tvoriť, a presné a jemné melódie klasickej gitary nahradila jasnejšia, akordická hudba. Bežné používanie trsátok na hranie viedlo aj k vývoju pickguardu, ktorý sa na väčšine modelov gitár s plochou vrchnou doskou pridáva pod ozvučný otvor.
Akustická (a nakoniec aj elektrická) gitara typu archtop
Archtopová gitara je odvodená od huslí a existuje už stáročia. Tento typ pôvodne vznikol ako akustický nástroj, ale čoskoro sa stal populárnym v džeze, pretože vďaka kratšej dĺžke ako ostatné gitary v tom čase sa naň dalo ľahko hrať jednou rukou v sede alebo v stoji.
Konštrukčné prvky, ako napríklad ozvučné otvory v tvare obrátených klobúkov nazývaných „f-holes“ spolu s nastaviteľnými kobylkami, umožňovali dosiahnuť väčšiu hlasitosť bez toho, aby bola obetovaná kvalita tónu, takže boli ideálnymi nástrojmi v časoch, keď hudobníci potrebovali niečo jednoduché, ale stále s vysokou úrovňou zvuku.
Keď spoločnosť Gibson založená v meste Kalamazoo v Michigane vynašla archtop gitaru ako reakciu na dopyt zákazníkov po hlasnejších, rezonujúcejších zvukoch, ktoré boli ľahšie pre uši a peňaženku (v porovnaní so staršími štýlmi), našla úspech s inovatívnym dizajnom. Vynález umožnil nielen počúvať hudbu pri vyššej hlasitosti, ale aj hrať na lacnejších nástrojoch, ako sú violončelá – ktoré boli predtým nedostupné jednoducho preto, že nikto nevedel, ako ich vyrobiť.
Americká asociácia lutnistov (vrátane Johna D’Angelica a Jimmyho D’Aquista) rýchlo zachytila tento nový trend. Do roku 1920 väčšina špičkových hráčov hrala na archtopy. Stali sa populárnymi naprieč žánrami vrátane jazzových/swingových kapiel, ako aj country rockerov.
Začiatkom 20. rokov 20. storočia sa spoločnosť C.F. Martin & Company začala zameriavať na výrobu gitár s oceľovými strunami. Tie produkovali jasnejší a čistejší zvuk a zároveň umožňovali hráčom na banjo hrajúcim vtedy populárny štýl country hudby prejsť na ne bez nepohodlia. Následne sa výstuhy v tvare X stali priemyselným štandardom pre akustické gitary s oceľovými strunami (z dôvodov uvedených v predchádzajúcej časti).
Neskôr v tom istom desaťročí, v roku 1927, John Dopyera vynašiel rezonančnú gitaru. Tá bola navrhnutá tak, aby mala dostatočnú hlasitosť na hranie spolu s bánom a inými nástrojmi v rytmickej sekcii. Tento nástroj bol potom upravený a znovu vytvorený prostredníctvom The Selmer Guitar, francúzskeho nástroja vyvinutého spoločnosťou Selmer-Maccaferri na začiatku 30. rokov 20. storočia.
Tento vývoj výrazne zlepšil problémy akustickej gitary s hlasitosťou pri živom hraní – rovnako ako vynález elektroakustickej gitary. Elektrické gitary sa začali presadzovať v 50. rokoch 20. storočia a v tomto desaťročí bola vynájdená gitara Gibson J-160E.
Gitara Gibson J-160E sa stala populárna na rokenrolovej scéne v 60. rokoch. J-160E sa považuje za jednu z prvých elektroakustických gitár na svete. Túto gitaru preslávili televízne vystúpenia skupiny Beatles a jej zvuk sa objavuje na každom ich albume. V období od 60. do 80. rokov 20. storočia dosiahla amplifikácia akustických gitár vďaka konštrukčnému a technologickému pokroku nové rozmery.
História elektrickej gitary
Elektrická gitara existuje už stáročia, ale až v 20. storočí hudobníci zistili, že nedokážu vytvoriť dostatočnú hlasitosť svojich nástrojov. V dôsledku tohto problému a preto, že dychový nástroj zaberal pri vystúpeniach kapiel (zvyčajne s účasťou saxofónov) viac miesta ako zvyčajne, gitary sa z mainsteamovej hudby väčšinou vytratili, aspoň podľa niektorých zdrojov, do 20. rokov 20. storočia.
Prvé pokusy o zosilnenie zvuku gitary pomocou pripojených mikrofónov alebo telefónnych vysielačov neboli úspešné, pretože nedokázali zachytiť jej skutočný tón. Až švajčiarsky elektrotechnický inžinier Adolph Rickenbacker v roku 1932 vyriešil túto záhadu a my sme konečne mohli počuť ušami, čo sa v útrobách gitary naozaj deje. Urobil to tak, že vyvinul zariadenie nazývané „elektrický snímač“, ktoré sa pripája priamo k nástrojovým zosilňovačom a vytvára dostatočne silný signál pre reproduktory.
Adolph Rickenbacker, ktorý sa neskôr preslávil svojimi nástrojmi a inováciami v hudobnej technológii, bol tiež umelec. Na fotke pózuje s jedným z týchto ikonických diel, ktoré pomohli formovať modernú hudbu.
Spoločnosť Rickenbacker založil Rickenbacker s cieľom vytvoriť elektrické verzie hudobných nástrojov. Pracoval aj na zariadení, ktoré premieňalo vibrácie gitarových strún na čistý rezonančný zvuk, ktoré sa stalo známe ako „panvica“ (z angl. “frying pan”) vďaka svojmu tvaru a funkcii – najprv sa predávalo hudobníkom, ale čoskoro si ho okrem iných osvojil aj Pat Boone!
Gitaru Rickenbacher A-22 (a A-25) pomáhal vyvíjať aj George Delmetia Beauchamp.
Na Havajských ostrovoch vznikol nový štýl gitary ako prvý, ale rýchlo sa dostal aj do západných swingových a džezových kapiel. Výhody nového štýlu gitary boli jasné a mnoho spoločností vrátane Dobro, National, AudioVox, Vega, Epiphone a Gibson začalo koncom 30. rokov vytvárať vlastné verzie elektrickej gitary.
Elektrická gitara s pevným telom
Spätná väzba na tradičnú gitaru s dutým telom podnietila viacerých hráčov a výrobcov, aby skúsili šťastie pri vývoji vylepšenej konštrukcie. V skutočnosti spoločnosť Vivi-Tone (1934) aj Rickenbacker (1935) vytvorili v podstate masívne španielske gitary s použitím jednoliatej preglejky na drevenom tele alebo bakelitu s cieľom vyriešiť tento problém – prvý model vyrobený spoločnosťou Vivi-Tone vyzerá skôr ako gitara, ktorú používame dnes v porovnaní s jeho náprotivkom vyrobeným spoločnosťou Rickenbacker, ktorý mal elektrické komponenty zabudované v konštrukcii.
Kto z týchto mužov si teda zaslúži uznanie ako úplne prvý človek, ktorý skoncoval s odvekým dutým telom a vytvoril gitaru s pevným telom?
História gitary je dlhá a zložitá, pričom súčasne došlo k mnohým pokrokom. Zdá sa takmer ako zázrak, že títo muži dokázali vyvinúť takú dôležitú inováciu presne v rovnakom čase na rôznych miestach.
Prvú elektrickú gitaru španielskeho typu ES-150 vydala spoločnosť Gibson v roku 1936. Spolu so zosilňovačom a káblom sa dodávala za cenu 150 dolárov spolu so zosilňovačom a káblom. Tento konkrétny nástroj sa však okamžite uchytil nielen v orchestroch, ale aj medzi jazzovými hudobníkmi. Obľúbil si ju Eddie Durham, ktorý ju používal na hranie toho, čo dnes nazývame elektrické gitarové sólo. Gitaru ukázal aj Charliemu Christianovi, ktorý ju počas svojho života spopularizoval gitarového sóla a znovu priblížil verejnosti myšlienku gitary ako hlavného nástroja, a nie ako rytmického sprievodu v pozadí (ako to bolo predtým).
Les Paul a jeho “The Log”
Les Paul je otcom elektrických gitár s masívnym telom. Približne v tom istom čase, keď George Beauchamp a ďalší priekopníci elektrickej gitary pôsobili v južnej Kalifornii, gitarista a rozhlasový pracovník Les Paul (rodným menom Lester Polfus) v Hollywoode pracoval na svojej vlastnej vízii elektrickej gitary. Les sa v 30. rokoch stal uznávaným gitaristom, ktorý vystupoval s country hudbou pod menami Red Hot Red a neskôr Rhubarb Red, a s jazzom ako Les Paul. V roku 1939 začal Paul zostavovať to, čo nazýval „The Log“ (poleno), gitaru vyrobenú z masívneho borovicového dreva, ku ktorému pripevnil krk Gibson, podomácky vyrobené snímače, upravenú kobylku a vibrato koncovku. Podobne ako mnohí ďalší inovátori gitary chcel Paul odstrániť nerovnomernú harmonickú odozvu, ktorú produkovala zosilnená gitara s dutým telom.
Hoci rozrezal duté telo Epiphone na polovicu a spojil dve strany s borovicovým hranolom v rozmeroch 10×10 cm bolo to skôr z estetických ako akustických dôvodov, aby to vyzeralo ako skutočná gitara. Gitara mala 2 single-coil snímače.
Tento mimoriadne bizarný nástroj, ktorý je teraz zapísaný v nashvillskej Sieni slávy country hudby, je ďalšou posvätnou pamiatkou vývoja elektrickej gitary, produktom náruživého majstra a jedného z najoriginálnejších hudobných vynálezcov storočia. Najčastejšie sa Paulovi pripisujú zásluhy ako skutočnému vynálezcovi elektrickej gitary s pevným telom.
Tento prototyp si zachoval všetky aspekty potrebné na hranie a zároveň vyzerala na pódiu pôsobivo – presne tak, ako by mal na pódiu vyzerať každý dobrý hudobník.
Leo Fender a jeho “Esquire”
Vynález prvej komerčne úspešnej elektrickej gitary s masívnym telom, ktorý v roku 1946 vytvoril Leo Fender, navždy zmení hudbu. Nazval ju „Esquire“, z ktorej sa vyvinulo mnoho ďalších slávnych nástrojov, ako napríklad Boradcaster (dnes Telecaster), Stratocaster a Precision Bass.
Keď spoločnosť Gibson v roku 1951 uviedla na trh ďalší typ elektrickej gitary. Vytvorila nástroj, na ktorom sa dalo hrať buď ako na akustickej gitare s oceľovými strunami alebo ho bolo možné zapojiť do zosilňovača. Model L5CES mal telo s jedným inovatívnym výrezom a dva snímače, vďaka čomu si ho obľúbili rock-and-rolloví umelci ako Chuck Berry. Elektrická gitara bola predstavená začiatkom 50. rokov a čoskoro sa stala populárnou. Inovácie ako kľukové zosilňovače, power akordy s efektovými pedálmi nakoniec viedli k rozvoju mnohých žánrov modernej hudby, pretože poskytli hudobníkom nové spôsoby predvádzania ich piesní, ktoré im umožnili slobodu, ktorá nebola možná pred príchodom tohto vynálezu.
Od svojich začiatkov ako ľudového nástroja v amerických pohraničných mestách až po hranie rockových rytmov na gitarách poháňaných Themigate v 50. rokoch 20. storočia s Docom Watsonom bola gitara dôležitým členom nielen populárnej hudby, ale aj tradičného umenia, ako je blues a soul.
V posledných desaťročiach sme boli svedkami inovácií, ako je napríklad hliníková konštrukcia alebo exotické materiály používané dekoratívne aj konštrukčne. V koreňoch gitary však zostáva niečo základné na tomto hudobnom nástroji – jeho schopnosť poskytnúť ľuďom prostriedok na sebavyjadrenie a spojenie s ostatnými, či už v garážovej hudobnej kapele alebo pri táboráku. Hoci pretrvávajúce inovácie naďalej menia tvar, zvuk a význam gitary a jej miesto v populárnej kultúre, zdá sa byť isté, že podstata nástroja, ktorá sa vyvinula na začiatku 20. storočia – s koreňmi siahajúcimi až do staroveku – bude aj naďalej zohrávať kľúčovú úlohu v hudbe zajtrajška.
60. a 70. roky
Šesťdesiate a sedemdesiate roky boli obdobím, keď akustickí gitaristi museli bojovať s problémami so spätnou väzbou. Pokrok v konštrukcii im však pomohol dosiahnuť nevídanú úroveň popularity vďaka tomu, že mohli hrať svoju hudbu bez obáv, že mikrofóny na gitare zachytia príliš veľa zvuku z iných miest na pódiu alebo že nebudú dostatočne hlasné pre ľudí vo vnútri koncertnej haly.
Použitie „zaoblených“ chrbtov z materiálov podobných skleným vláknam tento problém znížilo, čo umožnilo väčšie zosilnenie s menším rizikom – a vznikol tak priestor pre nielen nové štýly hrania, ale aj celé subkultúry, ako je punk rock, ktoré by boli bez elektrickej gitary nemysliteľné!
V 70. rokoch 20. storočia sa spoločnosť Oviation stala centrom inovácií, keď vyvinula tenšie rezonančné dosky na zvýšenie hlasitosti akustických gitár a zníženie spätnej väzby pri použití mikrofónov. Spoločnosť tiež umiestnila do sedla piezoelektrický snímač pre vyššiu kvalitu zvukového výstupu, ktorý sa neskôr stal štandardom vo všetkých snímačoch vyrábaných japonskou spoločnosťou Takamine.
80. roky a neskôr
V 80. rokoch 20. storočia sa obnovil záujem o akustickú gitaru, čiastočne vďaka popularite country hudby a seriálu „Unplugged“ televízie MTV, ktorý prezentoval akustické vystúpenia mainstreamových umelcov.
V 90. rokoch a v roku 2000 umožnil pokrok vo výrobe a konštrukcii širokú škálu nových tvarov a veľkostí, ako aj širšiu škálu tónových možností. Tie zahŕňali všetko od malých, cestovných gitár až po masívne 12-strunové beštie a všetko medzi tým!
Dnes je gitara populárnejšia ako kedykoľvek predtým, pričom sa neustále vyvíjajú nové technológie a konštrukcie. Kto vie, aká budúcnosť čaká tento kultový nástroj?
Záver
Gitara má dlhú a štruktúrovanú históriu, ktorá siaha cez kontinenty a stáročia. Od skromných začiatkov v starovekom Grécku až po jej slávu v rukách rockových bohov, ako bol Jimi Hendrix, gitara tu bola vždy a sprevádzala ľudské emócie a ich vyjadrenie. Kto vie, aká budúcnosť čaká tento kultový nástroj? Jedno je isté – bude tu aj naďalej, bude sa vyvíjať spolu s dobou a ovplyvňovať životy ľudí tak, ako doposiaľ.
Ďakujeme, že ste sa k nám pridali na tejto ceste históriou gitary.